Robert Fico ešte len príde

Autor: Pedro Oravec | 20.12.2013 o 18:15 | Karma článku: 10,57 | Prečítané:  2489x

V predchádzajúcich blogoch som sa pokúsil napísať niečo o tom, ako prezidentskí kandidáti narábajú so slovami a vetami. V práčke sa pred časom ocitli Andrej Kiska, Radoslav Procházka, Ján Čarnogurský, Peter Osuský, Pavol Hrušovský. Tento blog nie je o Robertovi Ficovi. Robert Fico ešte len príde.

Na záver by to asi chcelo niekoľko slov zhodnotenia toho celého. Takže takto:

Andrej Kiska používa frázy, klišé a floskuly plošne v celom svojom prejave a vo všetkých svojich vystúpeniach. Ak by som ho mal hodnotiť iba podľa jeho vyjadrovacích schopností, tak je to prázdny človek. Bez frázy sa nevie vyjadriť. Fráza a klišé tvoria formu aj obsah jeho vyjadrení. Žiadnu frázu ani floskulu nepreferuje, jemu je to úplne jedno.

Prívlastky používa úplne mechanicky (ak zlyhanie, tak systémové, ak rozhorčenie, tak vnútorné, ak mandát, tak silný, ak systém, tak transparentný, ak krajina, tak naša, ak signál, tak pozitívny, ak projekt, tak pilotný, ak problém, tak vážny, ak prístup, tak aktívny, ak osobnosť, tak silná).

Používa slovné spojenia, ktoré boli frázami ešte za bývalého režimu, a už za Husáka mali starý kabát. Zanecháva jasný odtlačok, nastavuje spoločnosti zrkadlo. Priťahuje a chce nových a čestných ľudí, nové tváre, nové myšlienky. Žiadnu myšlienku však nikde nenájdete.

Nemyslí, nechápe, neodporuje, neodmieta – namiesto toho, kade chodí, tade „vníma“. Nepovie, že niečo chce alebo nechce, že mu je niečo protivné, neznesiteľné, neprijateľné alebo naopak sympatické, vždy si iba niečo „vie“ alebo „nevie predstaviť“ (Just). Kŕčovite sa snaží byť korektný a vyvážený, preto používa „na druhej strane“. Otomuje.

Podľa mňa dve jeho najväčšie „haluze“:

„Môže sa (prezident) totiž vyjadrovať, určovať mienku ľudí o mnohých veciach a nastavovať spoločnosti zrkadlo.“ (Nastavovanie zrkadla bolo klišé už vtedy, keď Menzel nakrúcal Vesničku).

„Čiže nestraníckosť a nezávislosť a druhé, moje manažérske a filantropické skúsenosti.“ (To nie je floskula, to je asi niečo iné. Minule som napísal, že „Radšej sa ma nepýtajte, čo.“ Dnes to poviem: to je tuposť.)

Radoslav Procházka stavil na marketing. Silene a neúprimne nielen používa marketingovú terminológiu (motivácia, self-made, potenciálne benefity, osobný projekt, budovanie osobnej značky, osobný branding), ale ju aj prakticky uplatňuje. Jeho marketingová stratégia a prácne (a iste aj draho) vytváraný branding však zrejme nebude mať želaný účinok. Totiž, mladší ľudia a ľudia s vyšším vzdelaním, ktorí sú jeho cieľovou skupinou, jeho zámer odhalia a bude im smiešny. A na starších ľudí alebo ľudí s nižším vzdelaním jeho kampaň pôsobiť nebude, okrem toho aj tak by ho nevolili. Procházka svojou marketingovou kampaňou iba zakrýva sud, v ktorom nič nie je. Formu povýšil nad obsah.

Podobne je to aj s používaním slangu v jeho kampani. Ťažko by mládežnícky slang typu „hustý prezident“ použil za inak normálnych okolností. Používaním takýchto slov sa iba snaží vopchať sa do priazne najmladšieho voliča. Čo je trápne a neefektívne.

Jeho obľúbenou frázou je, že niekto „funguje“. Môžeme síce polemizovať, či sa dá fungovanie z mechanizmu prenášať na človeka (Just). Avšak frekvencia, s akou u Procházku „fungujú“ ľudia, je príliš vysoká na to, aby to myslel úprimne (tak toto je floskula, uznávam).

Používa slovné spojenia, ktoré ako frázy priniesol režim po 1989 a ktoré pripomínajú Havlov slovník. Niečo je „hodnota sama o sebe“, volá po „nositeľoch úsilia o morálnu a mentálnu obnovu politiky“, uzatvára „zmysluplné dohody“.

Žiaľ, zrejme nie celkom ovláda slovenčinu. Podľa medializovaných rozhovorov nerozlišuje medzi slovesnými vidmi („budem sa sústrediť“), používa nespisovné slová („zdieľa priestor“), vytvára čudesné slovné spojenia („budem chcieť byť“), používa slang („hustý typ“) a plošne amerikanizmy.

Podľa mňa dve jeho najväčšie „haluze“:

Ponúkam relatívne unikátnu kombináciu reálnej skúsenosti s tým, ako funguje moc a zároveň odolnosti voči jej zvodom.“ (... a iný „přichází s nabídkou kvalitního sexu“. Pelíšky).

Hustota v tom, že som taký ten hustý typ, ktorý sa v sediacom dave odhodlá postaviť a vypýtať si slovo.“ (Póza „mladého“ prezidenta  voči mladému voličovi.).

Ján Čarnogurský je starý kozák vo všetkých mysliteľných významoch týchto slov. Čiste z hľadiska jazyka sa vyjadruje slušne a zdanlivo má čo povedať. Je vidno, že je za ním niekoľko desaťročí v politike, preto sa nepotrebuje príliš často utiekať k frázam a napriek tomu majú jeho vyjadrenia hlavu i pätu.

Štandardne používa klišé „viem si predstaviť“. A vie si predstaviť skutočne mnoho (napríklad ospravedlnenie Maďarsku alebo dohodu s mohamedánstvom o mešitách). Nepovie skoro nikdy nič konkrétne alebo zaväzujúce, vždy si iba niečo „vie“ alebo „nevie predstaviť“ (Just). S Kiskom ho spája kŕčovitá snaha o korektnosť a vyváženosť, je šampiónom v používaní „na druhej strane“.

Jeho obsedantnou témou je vojnový Slovenský štát. Skutočne, hovoriť pol hodiny o vojnovej Slovenskej republike a nepoužiť pri tom aspoň päťkrát svoju najobľúbenejšiu floskulu „na druhej strane“, to sa asi naozaj nedá. Nie z paniky, že by sa mohol dopustiť vlastného názoru, ale z paniky, že by mohol svoj názor prezradiť, v zúfalej a márnej snahe o „rádoby“ objektívnosť, hranú vyváženosť a neúprimnú korektnosť používa v každej druhej vete o Slovenskom štáte manéver „na druhej strane“ (Just). Šidlo vo vreci však asi tuší každý gramotný človek.

Čarnogurský je skúsený politik a zdatný rečník (čítaj: líška prebitá). Neimprovizuje ani s frázami a klišé. Frázy vo svojich vystúpeniach používa tam, kde ich potrebuje a presne tam, kde ich chce mať.

Ťažko hľadať nejakú jeho veľkú „haluz“, ale hádam toto:

„Rozdiel spočíva v tom, že tie prvé témy boli politicky korektné. Kto bojoval proti komunizmu, tak mal podporu hlavných základných médií a politických kruhov. V 90-tych rokoch opäť zápas proti Mečiarovi bol politicky korektný a preto nebolo treba až takej veľkej odvahy pustiť sa do zápasu proti Mečiarovi. V tomto období kritika multikulturalizmu, alebo v zahraničnej politike tvrdenia, že Slovensko by nemalo vstupovať do NATO, neboli politicky korektné a na zápas s politickou korektnosťou KDH nemalo odvahu.“ (Toto je skutočne Čarnogurského súvislá odpoveď na jednu jedinú otázku.)

Peter Osuský je Andrej Kiska plus 20 rokov politickej kariéry. Ako sa mu podarilo udržať si myšlienkové prázdno po 20 rokoch politickej kariéry, to ostáva záhadou.

Na tomto mieste sa dá napísať iba presne to, čo o Kiskovi: Je mi ľúto, aj Osuský používa frázy, klišé a floskuly plošne v celom svojom prejave a vo všetkých svojich vystúpeniach. Hodnotené iba podľa jeho vyjadrovacích schopností, tak je to prázdny človek. Bez frázy sa nevie vyjadriť. Fráza a klišé tvoria formu aj obsah jeho vyjadrení. Žiadnu frázu ani floskulu nepreferuje, jemu je to úplne jedno.

Rovnako ako Kiska a Čarnogurský aj Osuský bežne používa klišé „viem/neviem si predstaviť“. Rovnako ako oni nehovorí nič konkrétne alebo zaväzujúce, nehovorí, že niečo chce alebo nechce, praje si alebo si nepraje, vždy si iba niečo „vie“ alebo „nevie predstaviť“ (Just).

Osuského frázy sú možno trošku kvetnatejšie než Kiskove, ale o to prázdnejšie. Kolosálne prázdne. Jeho slovník zaváňa straníckou aparátčinou. Používa slová „služba značke“, „vygenerovať kandidáta“, „drvivá väčšina“, „nezanedbateľná časť“, kandiduje v štruktúrach, vstupuje do zápasu pod zorným uhlom. Čerešničkou na torte je však jeho predstava, že je nejakou alternatívou pre voliča. Je „k dispozícii voličom“, ktorým „ponúka myšlienkový a hodnotový svet“, v čom je však podstata jeho ponuky, to sa čitateľ nedozvie ani pri veľmi podrobnom skúmaní jeho slov.

Myslím, že táto „haluz“ najlepšie vystihuje kandidáta:

„Predkovia kniežaťa boli príslušníkmi antifašistickej vlasteneckej šľachty, ktorí si zasluhujú úctu. Od Petra Osuského sa nijaký protikandidát nedočká podobných špinavostí.“ (Hovoriť o sebe v tretej osobe je znakom egoizmu, v krajnom prípade narcizmu. O infantilizme a autizme uvažovať hádam nebudeme.)

Pavol Hrušovský je zase pre zmenu klon Jána Čarnogurského. Minimálne vo vyjadrovaní. Dá sa o ňom napísať iba to isté, ako o Čarnogurskom: Mazaná líška vo všetkých predstaviteľných významoch tohto spojenia. Z hľadiska jazyka a vyjadrovacích schopností je  stelesnená korektnosť, vyjadruje sa formálne slušne a to, čo hovorí, má hlavu a pätu. Jeho reč nezaprie desaťročia v politike.

Občas síce použije prívlastok mechanicky (ak krajina, tak táto, ak výzvy, tak nové, ak priestor, tak politický), ale nie je to až taká tragédia ako u Kisku. Jediné, čo sa mu dá z hľadiska formy vyjadrovania ako-tak vytknúť, je nadužívanie spojenia „táto krajina“, „tento štát“. Kým Kiska hovorí o „našej krajine“, Hrušovský je ešte trošku nabubrenejší a používa prívlastok táto/tento. Opakovane a štátnicky. Ako vlastník štátu. Nedá sa na tomto mieste urobiť nič múdrejšie, ako odkázať čitateľa na celé heslo Tato země v Justovom Slovníku floskulí.

Haluz tohto kandidáta sa líši od ostatých v tom, že v nej ani tak nejde o formu (frázu, klišé, floskulu), ale o obsah:

„Ale prieskumy nepovažujem za limitujúce pre moje rozhodnutie. Je to vec techniky, ako sa potom k vyšším percentám dopracovať.“ (No, chráň nás Pánboh.)

 

Citovaná literatúra:

Just, V., Slovník floskulí, Academia 2003

Just, V., Slovník floskulí 2, Academia 2005

Slovník cudzích slov (akademický):

 

Fráza: nadnesené, bezobsažné, prázdne, často používané výrazy;

Floskula: slohovo nadnesený alebo len všeobecne platný, ale neprecítený, prázdny výraz;

Klišé: častým používaním ošúchaný, frázovitý slovný zvrat alebo vôbec ošúchaný jazykový prostriedok, šablóna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?