Tieto slová sa zvyčajne nazývajú cudzie slová, hoci z veľkej časti nie sú cudzími slovami, ale slovami, ktoré sú v slovenčine dávno a úplne známe, bežné a potrebné. O tieto slová však teraz nejde. Ide o lexikálny, syntaktický, ale aj fonetický chaos a motanicu, ktoré dnes vznikajú masovým a nekritickým preberaním z angličtiny, najmä z tej americkej. V určitých oblastiach ľudskej činnosti, najmä v politike, manažmente, financiách, bankovníctve, marketingu a reklame sa preberajú nielen samostatné anglické slová (lexika), ale aj celé väzby, stavba viet (syntax) a frázy.
Dôsledkom tohto preberania je vznik akéhosi novodobého slovensko-anglického pidžinu – slovgličtiny. Pritom zrejme nie je celkom dôležité rozlišovať, či pri slovgličtine ide iba o nezmyselné výpožičky z angličtiny vsadené do inak slovenského textu, alebo o totálny guláš, kde chvíľami nie je jasné, akým jazykom sa vlastne hovorí. Pretože prechod medzi týmito dvoma krajnými polohami je v praxi celkom plynulý. Mimochodom, pojem slovgličtina vytvoril Pavel Branko podľa francúzskeho vzoru franglais. Nemci používajú v rovnakej súvislosti slovo denglisch. Pokúšal som sa vymyslieť niečo lepšie alebo aspoň rovnako priliehavé, no okrem McSlovak som na nič neprišiel. Lepší termín ako slovgličtina sa asi nedá vymyslieť.
Neokapitalistický newspeak, aj keď nerazí mučiarňami a masovými hrobmi, ostáva zložkou zastieracieho manévru a neprestáva ňou byť, ani keď mu nonšalancia dá laškovný nádych humorného odľahčenia. (Branko)
Slová ako systém, politika, organizácia, operácia, test či sex nie sú slovgličtina. Slovgličtina je, keď sa obyčajné osobné oddelenie slovenskej firmy nazýva Human Resources Department. Slovgličtina je, keď sa opravovňa bicyklov alebo topánok nazve Service Point. Slovgličtina je, keď holičstvo na rohu vyvesí tabuľu s nápisom Hair Studio a holič vám namiesto vody po holení ponúkne aftershave. Slovgličtina je, keď sa pri výpredajoch polepia výklady obchodov plagátmi s nápisom Sale. Slovgličina je, keď vo firme všetci všetkých brífujú, namiesto toho, aby sa vzájomne radili, prípadne inštruovali. Slovgličtina je, keď manažér namiesto „napokon to bude takto“ povie na konci dňa. Slovgličtina je, keď predavač v obchode s elektrospotrebičmi má na vizitke napísané sales manager a keď sa správca vášho účtu v banke nazýva account manager.
Ešte pár slov o slovgličtine v médiách. Všetky médiá a komunikačné kanály vrátane internetu majú svojich príjemcov a odosielateľov, lepšie povedané pôvodcov. Kto chce v médiách zarábať peniaze a dosahovať zisk, musí si určiť cieľové skupiny, ako aj nástroje a prostriedky, ktorými tieto cieľové skupiny zasiahne. Cieľovou skupinou konkrétneho média, a je jedno, či ide o odborný časopis v oblasti výpočtovej techniky alebo o posledný podradný bulvárny plátok, nie sú všetci ľudia. Médiá a ani internet nie sú demokratické, pred médiami nie sme rovnoprávni. Médiá sa na základe svojich marketingových analýz obracajú so svojimi informáciami, správami a posolstvami na konkrétnych ľudí a na konkrétne skupiny ľudí. V marketingových analýzach podrobujú skúmaniu preferencie, chute, vzdelanie, orientáciu, finančnú situáciu a napokon určite aj znalosti angličiny a iných cudzích jazykov svojej cieľovej skupiny, a na základe týchto informácií vytvárajú a formujú svoje správy a posolstvá. A príjemcovia prijímajú tieto posolstvá zhruba tak, ako boli pre nich vytvorené, pretože si to presne tak želali.
V reklame to funguje vlastne rovnako. Aj pre reklamu majú význam cieľové skupiny. Reklamní mágovia skúmajú nielen naše záľuby a našu peňaženku. Zaujímajú sa aj o naše jazykové vedomosti, o to, v akom jazyku chceme byť oslovení, presnejšie povedané, v akom jazyku nás dokážu zaujať. "Copywriter" presne vie, že takmer 70 % Slovákov nevie po anglicky, a z tých sotva 32 %, ktorí tvrdia, že sa po anglicky dohovoria, mnohí preháňajú. Vie, že majú na mysli skôr svoje znalosti anglických textov populárnej hudby, prípadne svoju elementárnu schopnosť dohovoriť sa na dovolenke. Slovgličtinu použijú cielene iba na tú cieľovú skupinu, kde predpokladajú ovládanie angličtiny. Ak cieľovú skupinu dokážu zaujať slovgličtinovým mišmašom, oslovia ju presne ním. Reklamným textárom je úplne jedno, či použijú slovenské alebo (pseodo)anglické slovo. Jediné, čo ich zaujíma, je to, či to slovo na príjemcu, konzumenta zaberie. Reklamný textár zväčša nie je idiot, pozná slová a presne vie, čo robí, a robí to práve preto, lebo vie, čo chce slovami dosiahnuť.
Inými slovami, médiá a reklama vyskúšajú všetko, čo sa dá, aby nás zaujali. Kritizovať ich za toto správanie nemá žiadny zmysel. To je ako kritizovať vodu za to, že je mokrá. Zo svojho hľadiska sa správajú racionálne. Že pri tom vzniknú chyby, že reklamná agentúra neodhadne správne chute zákazníkov, načasovanie kampane, distribučné kanály alebo povedzme prestrelí v použití anglicizmu? No a čo? Nabudúce lepšie.
Čo z toho vyplýva? Že nás médiá a reklama majú dokonale prečítaných. A že ak sa nám slovgličtina v nich nepáči, tak ju odmietnime konzumovať. Pretože ak ju neodmietneme konzumovať, tak nám ju budú ďalej ponúkať a vnucovať.
Nikto nie je tak beznádejne zotročený, ako ten, kto sa mylne domnieva, že je slobodný. (Goethe)
